Aj upír je len človek: Prvá kapitola
Aj upír je len človek:
Kapitola prvá
Temnou nocou sa rozľahli kroky. Rýchle a nepravidelné. Približovali sa k osamelej lampe. Jej žiara vytvárala kruh svetla v atramentovo – čiernej noci. Z tmy sa na tomto mieste vynorila žena. Bolo počuť jej prerývaný dych. Na sebe mala veľmi skromné oblečenie, ak sa tak dali nazvať handry, v ktorých bola odetá. Od úst jej stúpali obláčiky teplého dychu, ktoré sa rozplývali v neskorom októbrovom vzduchu.
V rukách držala niečo zabalené do deky. Odkryla časť z nej a zadívala sa na to niečo so zúfalstvom zmiešaným so strachom v očiach. Beznádejne sa obzrela okolo seba. Hľadala kohokoľvek živého. Vysilená sa pomaly zosunula na zem. Deku si pritláčala čo najbližšie k sebe. S malou iskričkou viery stále pozorovala okolie a modlila sa o pomoc.
‚Hm... Táto by sa možno aj hodila,‘ hovoril si v duchu. Bol ukrytý za vysokými krami a ženu lačno pozoroval. Ako dlho už nemal teplú krv? A ešte k tomu z takej krásnej ženy ako bola ona.
Sledoval ju, ako sa úplne stratený obzerá okolo seba. Pohľadom zavadila o ten jeho, ale kvôli svetlu lampy si ho nevšimla. ‚Chúďatko malé, neboj sa, ja ti pomôžem od tvojho bremena.‘ Zaškeril sa sám pre seba a jazykom si olizol pery.
Už sa nevedel dočkať, kedy ucíti jej krv vo svojich ústach.
Začula za sebou nejaký šuchot. Svoj pohľad stočila k miestu, odkiaľ počula tie zvuky. Žeby ju Boh predsa len vyslyšal? S nádejou v očiach čakala. Nik však nevstúpil ku nej do kužeľa svetla. Ale keď ona si bola taká istá, že niekoho začula, že tu bol niekto iný.
Smutne sklopila pohľad a otočila sa späť k deke. Do jej pohľadu sa dostal nejaký predmet. Očami sa vrátila naspäť a všimla si, čo to bolo.
Topánky.
A okraj čierneho plášťa.
Srdce jej poskočilo a zdvihla pohľad. Jej oči sa stretli s prenikavou zelenou. Pred ňou stál muž. Mladý. Ale hlavné bolo, že konečne niekoho našla. Pozbierala posledné zvyšky síl a vstala. Pohľad však od jeho očí neodtrhla. Bolo jej jedno, že sa na ňu chladne pozeral. Zdvihla deku a podávala mu ju. Očami ho prosila – Zober si to! Prosím!
Muž sa pozrel najprv na poskladanú deku a potom opäť na ženu. Na tvári sa mu objavil škodoradostný úškrn.
„Svoje veci si nechaj,“ povedal naoko milo.
Žene sa na tvári objavilo zúfalstvo. Nevzdala sa a ďalej mu tisla deku do rúk.
„Povedal som, že toto nechcem.“ Trpezlivosť mu pomaly dochádzala. Priblížil sa ku nej. Vystrašene sťahovala ruky v tom istom tempe ako on prichádzal bližšie.
Zastal tesne pred ňou.
Naklonil sa k nej a zašepkal jej do ucha: „Ja chcem teba.“
Žena so strachom v očiach pozerala pred seba, ponad jeho plece. Nevedela, čo má očakávať. Neschopná pohybu tam len tak stála.
Muž sa od jej ucha presunul ku krku. Videl, ako jej na ňom pulzuje tepna a v nej krv. Tá sladká, životodarná, karmínová tekutina. Pocítil chuť. Neskrotnú a zbavujúcu normálneho myslenia. Jeho očné zuby sa predĺžili. Pootvoril ústa a špičkou jazyka sa dotkol odhalenej kože. Ženiným telom prebehla takmer nezaregistrovateľná triaška. Konečne, po toľkej dobe, bude opäť cítiť tú jemne kovovú pachuť krvi. Otvoril ústa o niečo viac a zaboril svoje zuby do jej krku.
Otvorila ústa, ale nevyšiel z nich žiadny zvuk. Po tvári jej stekali slzy. Nie preto, že práve umierala, ale kvôli tomu niečomu v deke. Stále ju zvierala v rukách a pritískala si ju k sebe. Cítila, ako z nej každou chvíľou vyprcháva život.
Zavrela oči.
„Christian..“ zašepkala skoro nečujne.
Nato ochabla a bezvládne zostala držaná v rukách neznámeho.
Stále držal jej telo a vysával z nej každú kvapku krvi. Keď si bol istý, že tam už nič nie je, položil teraz už mŕtvu ženu na zem. Ešte nikdy sa mu nestalo, že by niekto, na koho dostal chuť, neprosil o život, alebo sa aspoň nesnažil utiecť. Dnes to bolo až príliš jednoduché. Aj keď jej krv stála za to. Zahnal svoj hlad.
Jeho myšlienky sa pobrali novým smerom. Čo to malo znamenať? Kto je Christian? A prečo bola po celú dobu ticho?
Pohľad mu skĺzol z tváre ženy na deku. Čoho sa chcela tak veľmi zbaviť? Premýšľal v duchu.
,No tak, Blake. Odkedy sa zaujímaš o také blbosti?‘ pýtal sa sám seba. Čo mu je do toho? Nasýtil sa a teraz je čas ísť.
Ešte raz sa pozrel na deku v rukách jeho obete. Otočil sa na opätku, ale zarazil sa. Rýchlo sa otočil a znovu pozrel na tú deku. Zdalo sa mu to, alebo sa naozaj pohla?
„Starnem...“ zamrmlal si pre seba. Kráčal späť do temnoty.
A potom to začul. Znelo to ako nejaké kašľanie. Ale veď mŕtvy nemôže kašľať! Rozhodol sa nevšímať si to. Zvuk však prerástol do plaču a jemu náhle zaplo. Veď to je dieťa!
Obzrel sa ponad plece na deku. Teraz už nepochyboval, že sa tá deka predtým naozaj pohla. Pomaly sa otočil a malými krokmi sa vracal na miesto zaliate svetlom lampy. Zastal kúsok pred dekou a zohol sa. Rukou odhrnul jeden okraj a naskytol sa mu pohľad na malé decko.
Obsah deky okamžite prestal plakať a uprel svoje veľké očká na muža. Chvíľu si ho potichu prezeral svojím nevinným pohľadom. Potom otvoril ústočká, z ktorých sa vydral ďalší neznesiteľný nárek. Upíra nad ním zamrazilo z toho prenikavého zvuku a začal panikáriť. Ani nevedel prečo, nikto toho malého nemohol počuť, veď boli na míle ďaleko od akéhokoľvek domu. Sklonil sa k nemu.
Potom to zacítil.
„Fuj!“ Skrčil nos a odtiahol sa od toho krpca v deke. „Ten snáď pustil do plienok...“ Malému venoval vražedný pohľad. Pravdepodobne si to všimol, pretože okamžite prestal plakať.
„Aspoň, že tak...“ hovoril si pre seba. Netušil, čo ho to napadlo, ale rozbalil celú deku. Ovanul ho taký nepríjemný smrad, že ho skoro naplo. Malý obyvateľ deky asi nič necítil. Alebo to skvele predstieral. Keď to krpča zbadalo zelený odtieň v tvári muža stojaceho nad ním, dokonca sa srdečne rozosmialo a začalo kopať nohami a šibrinkovať rukami.
Blake začul jeho smiech a tiež sa uškrnul. Ústa radšej stále držal zatvorené, aby sa náhodou nestretol s obsahom svojho žalúdka. Otočil hlavu od zápachu, zhlboka sa nadýchol a zadržal dych. Čo najrýchlejšie odstránil plnú plienku a zahodil ju preč do kriakov. Uľahčene si vydýchol. Pozrel sa na drobca v deke, ktorý sa naňho neustále usmieval.
Otrčil mu rúčky a nemou prosbou v očiach ho prosil, aby si ho zobral na ruky.
„Nie, žiadne také!“ Povedal mu upír a odvrátil svoj pohľad od malého chlapčeka. Drobec svoje rúčky stiahol a do očiek farby letne oblohy sa mu nahrnuli priam krokodílie slzy. A aby si to jeho nový obľúbenec všimol, dodatočne potiahol nosom.
Muž sa na neho znovu pozrel a zbadal, ako ten malý vydierač nechal dramaticky stiecť jednu slzu dolu líčkom.
„Nie.“ Zopakoval.
Aj tak vnútri cítil, že ho má ten malý už dávno v hrsti. Síce neznášal malé decká, tento si ho získal jediným pohľadom.
,Asi naozaj starnem. A mäknem.‘ hovoril si v duchu. Ale stále odmietal zobrať toho príživníka na ruky.
Malý zrejme vycítil, že ani táto taktika nezabrala. Už mu došli spôsoby, ktoré vždy pôsobili na jeho, teraz už mŕtvu mamu. Znovu sa chcel srdcervúco rozplakať, ale predbehlo ho kýchnutie.
Upír spozornel a so strachom sa pozrel na drobca. Bez rozmýšľania zabalil chlapčeka späť do deky a zobral si ho na ruky. Chlapček, spokojný so svojím víťazstvom, sa na muža usmial a potom si znovu kýchol.
,Len aby neprechladol!‘ preletelo mu mysľou.
Hneď nato sa radšej jednou rukou plesol po čele. Čo to, do frasa, stváram?! Veď nie som žiadna au-pair! Mňa sa majú všetci obávať a vyhýbať sa mi oblúkom!
Deka mu začala skĺzavať z ruky. Našťastie ju zachytil a malý chlapček sa mu dovďačil zvonivým smiechom. Upír sa na neho pozrel a tiež sa pousmial. Maličký už totiž unavene klipkal očami až ich nakoniec zatvoril úplne. Bolo počuť len jeho tichučký, pravidelný dych.
Blake si ho stále prezeral a potom si vzdychol. Ten trpaslík si ho až príliš získal, teraz by sa nedokázal donútiť opustiť ho.
Zdvihol pohľad na obzor. Na východe zbadal tmavofialovú farbu na nebi. O chvíľu bude svitať. Už sa rozhodol.
Ľahko sa odrazil od zeme a letel neskorou nocou k sebe domov. Deku a chlapca v nej si k sebe pritisol, aby naozaj neprechladol.
„Dostal si ma, Christian.“ Zašepkal a ďalej letel cez trhajúcu sa tmavú nočnú oblohu.
Komentáře
Přehled komentářů
jsem tu poprvé. za prvé promň, ale to písmo je strašné. Je hezké, ale číst to je, toje marytrium.
Povídka sam o sobě je moc pěkná. Začalo to velmi zajímavě, i když bylo jasné, že si ho k sobě vezme. Kouzelné bylo seznámení upíra s dítětem.
Ahoj
(Kat, 3. 10. 2010 23:35)