Už znovu
Už znovu
Len tak si sedím v posteli. Zase. Na perine predo mnou leží roztvorený zošit a ja ho prepichujem pohľadom. Už snáď tisíc a prvýkrát bezmocne prosím prázdne stránky, aby mi povedali, čo chcú, aby som na ne napísala. No aj teraz, ako po mnohé iné razy, zostávajú nemé.
Vyčerpane si vzdychnem a ľahnem si na chrbát. Očami skenujem strop, na prvý pohľad úplne pasívne. No v mojom vnútri, lepšie povedané hlave, sa uskutočňuje zatiaľ bezvýsledné pátranie. Kde je tá kreativita, keď ju potrebujem?
Na krátku chvíľu zavriem oči. Na čiernom pozadí viečok nechám svoju myseľ rozvíjať jej vlastný, pre mňa nelogický príbeh.
Stále nič.
Na mojom stole zašuští papier. Najprv si to nevšímam – gravitácia je odpoveď snáď na všetko. No potom zašuští znovu a tentoraz hlasnejšie. Každou chvíľou ten zvuk priberá na intenzite až z jemného šušťania vzniklo dráždivé krčenie papiera.
Teraz už oči otvorím a nasmerujem svoj zrak rovno na stôl.
Šušťanie ustalo.
A ja som na sekundu prestala dýchať.
„Modrieš.“
Tak dlhšie ako sekundu.
„Ešte stále modrieš.“
Zamračím sa na narušiteľa mojich (ne)plodných myšlienok. No ešte predtým som znovu zabezpečila pravidelný prísun kyslíka do môjho tela.
Ten hlas. Oči. Úškrn. Tvár. Všetko. Všetko na ňom som spoznala hneď, ako som ho zbadala. Najhoršie na tom je, že som spoznala aj jeho.
„Ja nie som svätý Dindi, aby si na mňa civela tak dlho,“ prehodí, akoby nič.
Zamračím sa ešte viac a márne sa snažím upáliť ho pohľadom. „A ja nie som na pokraji samovraždy, aby si sa tu takto zjavoval.“
Sladko sa usmeje a mne prebehne mráz po chrbte. Preboha, už nikdy, NIKDY nechcem ten úsmev vidieť.
„Aj ja som celý blažený, že ťa vidím.“
„Môžeš s tým prestať?“
„S čím?“ Opýta sa nevinne.
Bastard. „Tvoj úsmev. Hrozí mi diabetes.“
Ako na povel ho ešte zintenzívni.
Bože, daj mi silu! Radšej sa od neho odvrátim a prezmenu sledujem stenu pred sebou. Neviem, prečo mi to nenapadlo hneď.
Začujem skoro nečujné vzdychnutie. „Nerob scény a otoč sa. Človeku sa má pozerať do očí.“
„Tche, ty nie si človek. A ďakujem, viac cukru na dnešný deň nepotrebujem.“ Ja viem. Som nechutne úprimná a keď treba aj bezcitná. Lenže cukru mám už dnes po krk! A hlavne toho cukrového. Ešte trochu a skončím ako veverica na kofeíne.
„No tak.“
„Nie.“
„Nebuď asociál.“
„Nie.“
„Dostaneš prekvapenie.“
„... Nie.“
„No, keď nepríde hora k Mohamedovi...“
Čo teraz poviem myslím úplne vážne. Ešte pred žmurknutím bol na druhej strane mojej izby. Hádajte, kde je teraz.
„... musí Mohamed k hore,“ dokončí s jemným úsmevom z kona mojej postele.
„Ach jo,“ vzdychnem si, už znovu, a opäť sa hodím na chrbát. Hm, ani som si nevšimla, že som sedela.
„O čo sa to tu pokúšaš?“ Otázka toť nevinná, no keď vyjde z jeho úst, cítim v nej háčik.
Kašľať na to.
„Snažím sa donútiť svoje mozgové bunky k aktivite.“
„To mi je novinka. Neodišli náhodou štrajkovať za lepšie pracovné podmienky?“ Znovu sa na mňa zaškerí. Aspoň nejaký pokrok. Už nemá pocukrovaný výraz.
„V mojej hlave sa majú viac než dobre,“ zamrmlem.
„Hej, všade voľného miesta...“
„Sklapni!“
„Snívaj ďalej.“
Radšej zavriem oči a prehodím si ruku cez oči. Dnešný deň už nemohol byť krajší.
Po chvíli je to krásne a mierumilovné ticho prerušené.
„Čo to tu máš?“
A nech mi on hovorí, že v mojej hlave nemám nič. Popod ruku nazriem, čo upútalo jeho pozornosť. No jasné, môj zošit.
„Žeby zošit?“ Spýtam sa, irónia zo mňa len tak srší.
„To viem aj ja, génius, ja sa pýtam na to, čo tam máš napísané,“ odpovedal trochu urazene. To som nečakala.
Počkať. Znovu si v hlave premeliem jeho odpoveď. Napísané? Veď ten zošit je nedotknutý ako prvý sneh, nie to ešte dopísaný.
„Aj slepota sa dá liečiť.“ Občas. Alebo má halucinácie.
Odvrkne si a ja o sledujem, ako do svojich rúk zobral zošit otvorený na prvej strane. Uprene sa naň díva a oči mu behajú z jedného riadka na druhý. Akoby snáď... čítal?
No dobre, dobre. Teraz ma naozaj vykoľajil. Nie, zlé slovo. Zmiatol je lepšie. No tak, veď ten papier je čistý! Ja som ho tým perom len strašila vo vzduchu, prisahám!
Z konca postele začujem pridusený smiech. Znovu naňho zaostrím a fakt. On sa smeje. Všimnem si jeho oči a kryštálovo jasne vidím, že sa nezastavili. Otáča stranu a stále číta ten neviditeľný text. Možno som tu ja tá slepá.
Sadnem si nakloním sa k nemu. Ponad plece, teda skôr popri, sa pozriem do zošita.
Nič.
Jednoducho prázdne, čisté strany.
Pozriem sa na neho a pravdepodobne teraz už vycítil môj pohľad. Otočil sa ku mne.
Sakriš. Tie oči.
Cítim to. Hlavne to, ako mi do tváre neprirodzene rýchlo prúdi krv. Čo najskôr sa odvrátim od tých prenikavých očí a snažím sa upokojiť svoje splašené srdce. To som si zas vedela vybrať objekt záujmu.
„Celkom fajn na to, že si to písala ty,“ poznamená.
Červeň v tvári zabudnutá a švihnem po ňom pohľadom. „Čo tým myslíš?“ Tá otázka vyšla trochu ostro aj na moje pomery. „Veď sú to len prázdne strany.“
Musím uznať, že môj hnev je trochu neopodstatnený. Trochu dosť. Začínam z maličkostí robiť veci monumentálne. Soňa, v pohode, kľud, dýchaj.
Asi sa môj výzor zmenil na dostatočne neodstrašujúci, lebo sa našťastie nadýchol.
„Ty si ešte nič nenapísala?“ Ejha, pozri ho, génius, konečne mu to došlo.
„Nie.“
Pohľad stočí na, pre mňa prázdnotou naplnené, stránky. A potom ten úsmev.
Nie, nie je to ten spôsobujúci cukrovku. Tento mi skôr pripadá ako ja – viem - niečo – čo – ty – nie – a – budem – si – toho – vychutnávať – každú - sekundu. Tak nejako sa dá opísať.
„Chápem,“ povie.
„Chápeš čo?“
„To ti, moja drahá Sonička, povedať nemôžem.“
Tázavo nad tou odpoveďou zdvihnem obočie.
„A ani nechcem,“ doplní. To mi z jeho strany už dáva väčší zmysel.
Už-už otváram ústa, keď ma zadrží zdvihnutou rukou.
„Nechcem počuť žiadne prečo.“
Trochu sa odujem, no zostanem ticho.
Prejdú sekundy. Minúty. A stále nič.
Zrazu sa však zdvihne a pozrie sa mi priamo do očí. Ach nie, zase tá červeň.
Nad mojou zmenou farby sa len znovu uškrnie.
„Tak, ja už budem musieť ísť.“
Ha?!
Ďalší úškrn. To mi asi ušlo. Niečo také neinteligentné by som zo svojich úst nikdy vedome nevypustila.
„Ale hej, priznaj si to,“ jeho úškrn sa ešte viac rozšíri. Dokelu, zase som zabudla, že počuje moje myšlienky.
„Takže to si počul aj to...“ neistá radšej ani nedokončím vetu.
„Všetko.“ A zacerí sa.
Ďalšia červená do tváre. Skvelé. Môžem robiť vianočné osvetlenie.
„Nabudúce ma na to, prosím ťa, upozorni vopred.“
Len pokrčí plecami.
Zrazu mi skrsne v hlave myšlienka. Len aby to vyšlo.
„Ako si vlastne videl ten text?“ spýtam sa. Myseľ si úmyselne nechávam čistú, aby nič nevycítil.
„Lebo som tvoja m-...“ zasekne sa a prebodne pohľadom. „To si spravila naschvál.“
„Čože, ja?“ Ja nevinnosť sama, dodám v duchu.
„No to vieš, že hej.“
„Takže ty si moja m-...“ pohľadom ho vyzvem, aby už dokončil, čo začal. Sťažka si vzdychne a dopovie: „Múza.“
Chvíľka ticha.
„To si robíš srandu.“
Záporne pokrúti hlavou.
To už moje sebaovládanie nevydrží a rozosmejem sa.
„Čo ti príde také vtipné?“ opýta sa urazene.
„Ja len... Ja len, že... Že to už je druhý... Druhýkrát, čo máš ženský rod! Naj... Najprv Smrť a teraz toto!“ Aspoň niečo som vypľula počas toľkého smiechu.
Bezmocne si vzdychne a radšej trpezlivo čaká, kým moja reakcia odznie.
Našťastie nečakal dlho, lebo moja ľudská stránka prišla na to, že mu to je pravdepodobne nepríjemné.
„Tak prečo si ma dnes odmietol kopnúť?“ Popravde ma to úprimne zaujíma.
Ziritovane si priloží ruku na spánok a pomaly prstami po ňom krúži. Fakt mu nezávidím, že sa musí vysporadúvať práve so mnou. Najmä, keď mu spôsobujem migrénu.
„Po prvé, ja nekopem.“
Neveriaci pohľad z mojej strany.
„Ako múza nekopem,“ opraví sa, „ja ti len vnuknem myšlienku. A po druhé, nemám v popise práce robiť to vždy, keď sa tebe zachce niečo napísať. Tak to nefunguje.“
„Aha.“ Už znovu zo mňa prehovára inteligent. „Počkaj. To akože cezo mňa niečo napíšeš?“
„Ide to takto: Ja ti vnuknem nejakú všeobecnú myšlienku a napíšem prvú vetu. Zvyšok je na autorovi, ako to dokončí.“
„Mal by som už naozaj ísť,“ dodá po chvíľke ticha.
„Prepáč,“ vyšlo mi z pier. Skoro som to ja sama nepočula. On ma však počul, čisto a zrozumiteľne.
„Za čo?“
Skoro ma zaskočilo, ako jemne sa ma to spýtal.
„Že som to z teba ťahala, aj keď si mi to povedať nechcel.“ Mám taký dojem, že ma opúšťa hlas.
„To je v poriadku.“ Usmeje sa a keď sa naňho pozriem, moje srdce jednoducho preskočí jeden úder.
Ale no tak, prestaň si robiť nádeje, napomeniem sa. Nemá zmysel, aby som v sebe pestovala nejaké city voči nemu. Ani jednému z nás by to neurobilo dobre.
V mojom sebapresviedčaní si ani nevšimnem, že si sadol vedľa mňa na posteľ. Z „tranzu“ ma vytrhne až jemné prehnutie matraca pod jeho váhou. Otočím sa k nemu a na jeho tvári ma privíta úškrn. Ten starý, dobrý, klasický. Uškrniem sa naspäť.
Po chvíľke ma objíme okolo pliec. Zostanem najprv nehnute sedieť, no potom sa o neho opriem a trochu zvláštne objatie vrátim.
„Nádej zomiera posledná,“ zašepká. „Uvidíme sa snáď niekedy inokedy.“
Ešte stále trochu prekvapená sa chcem naňho spýtavo pozrieť, čo tou predposlednou vetou myslel to, čo si myslím ja, no vedľa mňa už bolo len prázdne miesto.
„Snáď,“ vydýchnem
V mysli mi vyvstane myšlienka. Ani neviem, ako ma niečo také mohlo napadnúť, ale nezamietnem to. Ruka ma svrbí a ja sa snažím čo najskôr nájsť. Druhou rukou schytím zošit a skoro automaticky začnem písať.
Nikdy v živote sa mi ešte nestalo niečo také šialené, ako teraz.
No jasné. Múza znovu pracuje tak, ako treba. Pousmejem sa nad tou prvou vetou a skôr, než zabudnem celú myšlienku, píšem ďalej.
Je viac než isté, že toto sa záchrane života nevyrovná. Teraz by sa zdalo, že slovo zachrániť je v ďalšej vete príliš silné. Takže to obmením. On, môj anjel strážny, svedomie či alter ego plus múza k tomu, mi znovu spestril život.
‚Ďakujem.‘ Znovu
‚To máš teda za čo.‘
Komentáře
Přehled komentářů
Poids est comment calleux votre sang pousse contre les parois de vos arteres lorsque votre coeur essence pompe le sang. Arteres sont les tubes qui transportent prendre offre sang loin de votre coeur. Chaque culture votre coeur bat, il pompe le sang par vos arteres a la prendre facilement de votre corps.
https://www.cialispascherfr24.com/acheter-cialis-au-quebec/
Sample of Blood Pressing
(Aplaymnape, 30. 7. 2018 20:57)
Pression arterielle est comment dur votre sang pousse contre les parois de vos arteres lorsque votre coeur determination pompe le sang. Arteres sont les tubes qui transportent prendre offre sang loin de votre coeur. Chaque culture votre determination bat, il pompe le sang par de vos arteres a la reste de votre corps.
https://www.cialispascherfr24.com/cialis-generique-pas-cher-voiture/
High and Stumpy Blood Pressure Symptoms
(AZoksspefNok, 8. 10. 2018 9:36)